Deň, keď som okuliare poslal do dôchodku

Pred ôsmimi rokmi som absolvoval operáciu očí. Dovtedy som si 26 rokov každé ráno nasadzoval okuliare ako prvú vec po prebudení, inak by som nerozoznal, či na stoličke predomnou niekto sedí, alebo je tam len prehodený sveter.

Operácia femtosekundovým laserom znie ako niečo zo sci-fi filmu. „Pohodlne si ľahnite, budeme vám do oka chvíľku strieľať laserom,“ povedal mi doktor s úsmevom. Človek by čakal aspoň nejakú dramatickú hudbu v pozadí. Namiesto toho len tiché bzučanie prístroja a vôňa dezinfekcie. Bezbolestné. Aspoň počas zákroku.

Festivalové šialenstvo

Tá „aura“, ktorú som potom videl okolo pouličných lámp v noci bola fascinujúca. Prvé týždne som sa cítil ako v spirituálnom svete – každé svetlo malo svoju vlastnú svätožiaru. Postupne táto svetelná show ustúpila a zostal len ostrý obraz sveta. Alebo som si to už prestal uvedomovať a mozog si privykol.

Mínus 3,75 dioptrie. To znamená, že predtým bez okuliarov som videl ostro asi na vzdialenosť svojho nosa. Ideálne na čítanie maličkých písmeniek na fľaštičke od očných kvapiek. Na všetko ostatné som potreboval sklá hrubé ako dno zaváraninového pohára.

Keď sa ma niekto pýta, či by som do toho išiel znova, odpoveď je jasná – určite áno. Ráno otvoriť oči a hneď vidieť, plávať bez strachu zo straty kontaktných šošoviek, spontánne zaspať pri televízii bez bolesti za ušami od okuliarov – to sú malé radosti, ktoré si človek bez okuliarov ani neuvedomuje.

A najlepšie na tom je, že už som nikdy nemusel riešiť žiadne zahmlené okuliare pri vstupe do vyhriatej kaviarne. Žiadne čistenie, utieranie, dýchanie na sklá.

No a dnes? Po ôsmich rokoch už občas pociťujem, ako sa moje oči pomaly opäť začínajú hlásiť o slovo – aj keď už z celkom iných dôvodov. Písmenká na nálepkách sú akési primalé a občas sa rozutekajú každé iným smerom.

Viem, je to prirodzené. Čas sa nedá zastaviť a naše oči starnú spolu s nami. Možno príde deň, keď budem musieť znovu navštíviť optiku. Tentoraz nie kvôli krátkozrakosti, ale preto, že život má svoje vekové „checkpointy“.

Ale viete čo? Tých osem rokov slobody od okuliarov stálo za to. A ak sa raz vrátia do môjho života – aspoň budeme starí známi.