Otvorím oči.
Ešte v polospánku sa pozriem na hodiny.
Photo by Clay Banks
6:59.
O minútu začne zvoniť budík.
Zvláštne, ako sa človek dokáže zobudiť tesne pred alarmom. Akoby naše telo vedelo, že treba vstávať, a chcelo nás na to pripraviť.
Budík zapípa.
Ruka automaticky siahne po mobile a vypne ho. Ležím ešte chvíľu a premýšľam, či by som si nemohol dovoliť ešte pár minút spánku navyše.
Nie, radšej nie. Včera som to urobil a celé ráno sa mi rosypalo.
S povzdychom sa posadím na posteli. Nohy na zemi, rukami si pretieram oči. Vstávam.
Prvé kroky vedú do kúpeľne. Zuby, umývadlo, sprcha. Všetko na autopilota. Mohol by som to robiť aj so zavretými očami.
Utieranie, vlasy. Cvičenie, potom obliekanie. Nohavice, ponožky, košeľa. Vždy v rovnakom poradí.
Keby som to zmenil, asi by sa zrútilo časopriestorové kontinuum.
Do kuchyne.
Chladnička. Jogurt, cereálie. Alebo chlieb so šunkou a zeleninou? Nie, dnes sú cereálie. Zajtra bude chlieb. Pozajtra zase cereálie. Ako perpetuum mobile raňajkového menu.
Potrebujete oceniť nehnuteľnosť pred predajom, alebo pre dedičské konanie?
Kontaktujte ma a pomôžem Vám.
0903 618 307 info@vladimirgabor.skSedím pri stole a mechanicky prežúvam. Myšlienky sa mi túlajú.
Premýšľam, či by som nemohol jednoducho zostať doma. Len tak. Bez ospravedlnenia. Nie kvôli chorobe. Len si užiť deň ničnerobenia.
Ale nie. Povinnosti volajú.
Dopíjam kávu. Ešte rýchly pohlaď do zrkadla. Ako vždy. Vlasy upravené ako vždy, zuby bez zvyškov raňajok. Môžem ísť.
Topánky, kabát, taška. A potom mám takú mnemotechnickú skratku: DKPM – doklady, kľúče, peniaze, mobil. Kde sú kľúče? Aha, tam kde vždy. V zásuvke. Samozrejme.
Tuším by som tú skratku mal aktualizovať – DKMO – peniaze nosím spolu s dokladmi a naviac občas nesmiem zabudnú O-bed.
Vychádzam z bytu. Vpravo k autu je to 5 krokov. Každý deň rovnaký počet. Každý deň rovnaký zvuk mojich krokov.
Vonku ma ovanie chladný vzduch. Nádych, výdych. A ide sa. Do práce.
Ako včera. Ako predvčerom. Ako zajtra.
Ale potom si uvedomím niečo. Tento stereotyp, táto rutina, to nie je nuda, ani väzenie. Je to sloboda. Nemusím premýšľať nad každým krokom. Môžem sa sústrediť na dôležitejšie veci. Na plány do budúcnosti. Na sny. Na to, čo ma dnes čaká nové a vzrušujúce.
A zrazu sa mi kútiky úst zdvihnú do úsmevu. Áno, je to ten istý kolotoč. No a čo keď ma to baví? Ja som ten, kto ho roztáča. A kto vie? Možno dnes z toho kolotoča vyskočím a urobím niečo neobyčajné. Prihovorím sa po ceste niekomu, koho stretnem. Alebo pôjdem domov inou cestou. Alebo všetkým zaplatím obed.
Malé zmeny, veľké dobrodružstvá.
Lebo aj v tom najpredvídateľnejšom dni sa raz stane niečo neobyčajné. Stačí mať otvorené oči. A myseľ.
Tak teda, nech žije pondelok! Alebo utorok? Streda? Vlastne, je jedno aký je deň. Dôležité je, že je to nový deň.
A ja som pripravený ho prijať so všetkým, čo prinesie.
