Burina v záhrade – šepot nepokorenej

Hovoríme jej tak hanlivo, a pritom sú to tie najšikovnejšie rastliny v záhrade.

Flóra, ktorá prežije skoro v akýchkoľvek podmienkach. Dokáže vyrásť z hromád štrku, predrie sa cez zamulčované plochy. Tak veľmi chce žiť, túži po slobode, rásť kde chce. Aj po rokoch sa objaví na miestach, ktoré boli nepriedušne zakryté, bez slnka a vody.

Foto: Lars Schneider

A potom príde človek a tieto najšikovnejšie rastliny vytrhá. Dehumanizovali, alebo asi skôr „derastlinizovali“ sme si ju, označili za škaredú, nechcenú, podradnú. Akoby sme sa báli jej sily, jej nevyčerpateľnej energie a vôle žiť.

Pritom je ako my, ľudia. Vždy sa snažíme nájsť si cestu, preraziť aj cez tie najnepriaznivejšie podmienky, rásť a rozvíjať sa napriek všetkému.

Ale spoločnosť, tá záhrada, v ktorej žijeme, má svoje pravidlá a predstavy o tom, čo je správne a čo nie. Čo je krásne a čo škaredé. Čo patrí do záhrady a čo treba vyhodiť. A tak tí, ktorí sa vymykajú, tí, ktorí rastú inak a inde, sú často odsúvaní na okraj a potláčaní.

Lenže burina sa nevzdáva. Aj keď ju vytrhnete, ona príde znova. Nájde si cestu, objaví škáru v betóne, kúsok pôdy pod kameňom. A rastie ďalej, lebo to je jej poslanie. Rásť, žiť, prežiť. Tak ako my všetci.

Možno by sme sa mali trochu inšpirovať burinou. Nevzdávať sa, keď nás život vytrhne a odhodí. Nájsť si novú cestu, nové miesto, kde môžeme rásť. Preraziť cez prekážky, cez očakávania iných, cez predstavy o tom, aký má byť náš život.

Burina nám ukazuje, že život si nájde cestu. Vždy. Aj keď to niekedy trvá roky, aj keď musí čakať na svoju príležitosť. Ale keď príde ten správny čas, vyrazí zo zeme s neuveriteľnou silou a odhodlaním.

Buďme takí. Silní, odolní, neúnavní. Rastúci voľne a slobodne, tak ako nám to prirodzene ide. Lebo život je dar a my máme právo ho žiť naplno, bez ohľadu na to, čo si myslia iní.

Sme predsa tí najšikovnejší v záhrade života.