Kedysi, keď si niečo nevedel a v knižnici si nenašiel tú správnu knihu, bol si jednoducho v keli
Bola to slepá ulička poznania – úplný koniec cesty, kde už žiadne ďalšie cesty ako sa niečo cielene dozvedieť neexistovali.
Ak tvoj učiteľ niečo nevedel – a bol natoľko čestný, že to priznal – povedal „neviem“ a ty si len pokrčil ramenami, a šiel si domov. V tom horšom prípade nechcel vyzerať ako blbý a tak motal a hapkal a ešte viac ťa doplietol.
Možno si skúsil tú knižnicu.
Ale knižky sú statické. Nemôžeš im klásť doplňujúce otázky a tak ak sa niekde zasekneš, nebol nikto, kto by ťa odsekol.
To sa zdalo ako koniec príbehu.
Potom prišiel Google.
Zrazu si mohol objaviť odpoveď sám, doštudovať si tému, hoci aj v hlbokú noc, keď všetci spali a ty si si klikal po stránkach.
Ak si mal čas a prsty, ktoré ešte neboli unavené.
A trpezlivosť preklikávať sa cez fóra, spam, články z roku 2009 a všadeprítomné banery.
Ale predsa – vedel si to nájsť. Len to bolo dlhé, statické, ako keď hľadáš ihlu v kope sena, kde senom je balast internetu.
A dnes?
👉 Dnes sa opýtaš AI
A ona odpovie.
Ak nerozumieš, opýtaš sa znova, inak – zjednodušíš, povieš to po svojom.
A keď stále nechápeš, pýtaš sa znova a žiadaš nech ti to vysvetlí jednoduchšie. Na príkladoch.
A znova.
Až pokým ti to nevysvetlí tak, že by to pochopil aj tvoj pes.
A to žiadny učiteľ, akokoľvek brilantný, jednoducho nedokáže.
Nemá toľko trpezlivosti.
Nemá taký záber vedomostí.
Nemá nekonečný čas a kapacitu reagovať na ťaživú otázku, ktorá ťa napadne v sobotu o pol jedenástej večer.
A úprimne, občas nemá ani náladu.
Umelá inteligencia nemá zlý deň.
Nepovie ti „daj mi pokoj, mám teraz poradu“, alebo „to ste sa učii v škole, a ty to nevieš?“
Nevyzerá znudene. Nehodnotí, neodsudzuje ťa.
A nikdy ti nedá stopku, keď sa pýtaš „príliš veľa“, alebo ako malé decko.
Je to ako nekonečne trpezlivý kamarát, čo síce nemá dušu, ale má poriadnu výdrž.
🪞A čo z toho akože vyplýva?
AI je dar – totálna zmena sveta.
Ale aj pasca.
Pretože keď vždy vieš, aké ľahké je vedieť, je ľahké aj zabudnúť a stále sa pýtať to isté.
A mať odvahu priznať si, že niečomu nerozumieme, vedieť chvíľu vydržať v neistote a položiť si lepšiu otázku namiesto rýchlej odpovede.
Nevedieť totiž znamená mať zvedavosť.
A zvedavosť je niečo, čo ťa AI nikdy nenaučí, lebo tá odpovedá, ale nepýta sa z vlastnej vôle.
To sa musíš naučiť sám, v tých chvíľach, keď sa rozhodneš neuspokojiť sa s prvou nedostatočnou odpoveďou, ale položiť jej ďalšiu otázku.
A možno to celé ani nie je o tom, že už vždy vieme.
Možno je to o tom, že už nikdy nie sme sami, keď nevieme.
Lebo dnes, keď ťa niečo trápi, niečo ti nejde, niečomu nerozumieš – nemusíš hneď utekať za niekým. Môžeš to skúsiť sám, potichu, cez AI. Skúšaš, pýtaš sa, ladíš si odpoveď ako rádio.
A vieš čo? Niekedy je to lepšie ako v škole. Niekedy je to hlbšie než diskusia s človekom.
A niekedy… niekedy ti len pripomenie, že otázka je dôležitejšia ako odpoveď.
Tak sa pýtaj. A pokojne aj trikrát. Aj zle. Aj smiešne.
Veď kto sa veľa pýta… ten raz pochopí aj svoje vlastné myšlienky.
