Obhliadka bytu trvala hodinu. Klient sa pýtal na susedov, na orientáciu okien, nafotil kuchyňu z každého uhla. Pri odchode rozprával, aký nábytok tam dá — rohová sedačka sem, jedálenský stôl tam. Vyzeralo to ako predaný byt. Už nikdy sa neozval.
V nedeľu si môj klient vyrátal, že zdedil majetok za milión a štyristotisíc eur. V pondelok mi zavolal. V utorok som mu povedal, že tú zákazku neberiem – a bola to najlepšia vec, ktorú som preňho mohol urobiť.
Ráno vstanem a mám pocit, že to telo si niekto požičal a vrátil mi ho mierne pokrčené. Niečo ma tlačí v krížoch, druhé rameno sa hlási bez toho, aby som sa ho pýtal, koleno mi pripomína, že existuje.
O šesť mesiacov neskôr mi prišla SMS: „Rozmysleli sme si to. Nakoniec to nechcem predať." Odišiel som s nulou. Klient odišiel bez jediného cent straty a s pocitom, že urobil všetko správne.
Kúpili dom za päťdesiat tisíc. Vložili doň sto šesť tisíc rekonštrukcie. Hypotéka: sto tridsať tisíc. Na papieri nehnuteľnosť v hodnote stopäťdesiatšesť tisíc eur, zaplatená prácou, časom a každou voľnou sobotou posledných rokov.
Z družicového pohľadu to vyzerá ako jurta. Sedem tisíc štvorcových metrov pôdy niekde na okraji civilizácie, príjazdová cesta, ktorá v daždi prestane byť cestou a stane sa výzvou. Bez prípojky elektriny. Bez vody z verejného rozvodu. Namiesto toho fotovoltika, studňa, pevné paliv
