Ráno vstanem a mám pocit, že to telo si niekto požičal a vrátil mi ho mierne pokrčené. Niečo ma tlačí v krížoch, druhé rameno sa hlási bez toho, aby som sa ho pýtal, koleno mi pripomína, že existuje.
Nič dramatické, žiadna diagnóza, len taký tichý šum na pozadí, ktorý tam predtým nebol.
Keď si to človek uvedomí prvýkrát, čaká, že to prejde. Po pár rokoch už vie, že neprejde – len sa to presunie na iné miesto.
Dnes mám 48.
Píšem to skôr preto, že je to zaokrúhlené dosť na to, aby sa o tom dalo niečo povedať, a zároveň dosť nezaujímavé na to, aby som sa musel tváriť slávnostne.
Nečakajte odo mňa zenové vety o tom, ako každý deň je dar a ako som našiel pokoj v dychu. Nenašiel som nič také.
Našiel som len to, že veci, ktoré ma kedysi rozhadzovali, ma už nerozhadzujú tak veľmi, a veci, ktoré ma kedysi nezaujímali, ma odrazu zaujímajú celkom detailne a strácam pri ich skúmaní pojem o čase.
Som viac cynický, ako som býval.
Menej idealistický.
Viac realistický – hoci si nie som istý, či je to cnosť alebo len opotrebovanie. Pravdepodobne oboje.
Dvadsaťročný Vladimír by sa na štyridsaťosemročného Vladimíra pozrel s miernym sklamaním a povedal by mu, že sa vzdal. Štyridsaťosemročný Vladimír by mu na to odpovedal, že sa nevzdal, len prestal kričať do vetra a začal počúvať, čo mu vietor odpovedá.
A potom by sa pravdepodobne pohádali, lebo dvadsaťročný Vladimír mal vždy posledné slovo.
Vo voľbách stále volím idealisticky. To mi zostalo.
Ale už nemám pocit, že môj konkrétny krúžok niečo zlomí cez koleno. Chápem, že prispieva do nejakého väčšieho celku, že to má zmysel ako kvapka v mori, ale už z toho nemám hlavu v oblakoch že po mojom skutku príde výsledok.
Kedysi som dychtivo sledoval politiku a ku všetkému sa veľavýznamne vyjadroval a snažil sa niečo ovplyvniť aspoň rozprávaním.
Dnes idem domov, urobím si kávu a viem, že výsledok príde vtedy, kedy príde, alebo nepríde vôbec, a obe možnosti nejako zvládnem.
Nie je to rezignácia. Je to skôr také vystriedanie smeny – niekto iný je teraz rozpálený pre vec, ja len doložím polienko, keď treba.
Najväčšia zmena, ktorú v sebe za posledné roky cítim, je vlastne nudná. Nemá v sebe žiadnu pointu na pódium, lebo ani nie je originálna.
Je to pochopenie, že veci sa dejú teraz.
Že nemám čo odkladať napotom, keď dokončím ono, alebo keď dosiahnem tamto, alebo keď budem mať konečne čas.
To "konečne" nikdy nepríde. Resp. príde, ale v takej podobe, akú človek nečakal – väčšinou ako len ďalší večer, v ktorom sa nič nedeje, a presne to je to, na čo ste celý rok čakali.
Sedím s manželkou pri stole a ona mi rozpráva niečo, čo ma možno úplne nezaujíma, a ja mám dve možnosti. Buď budem premýšľať, čo musím zajtra vybaviť, alebo ju budem počúvať.
Kedysi som volil prvú možnosť skoro automaticky. Teraz sa snažím o tú druhú.
Nie vždy mi to vyjde – občas na to jednoducho nemám energiu, a to je tiež v poriadku, lebo predstierať pozornosť je horšie ako priznať si únavu.
Ale keď mi to vyjde, ten večer má niečo, čo sa nedá kúpiť ani naplánovať.
Dcéry rastú spôsobom, ktorý sa nedá zastaviť ani spomaliť. Jedna je v Brne na japanistike a chystá sa na pol roka do Japonska, druhá maturuje.
Pred desiatimi rokmi som si myslel, že keď budú väčšie, budem mať viac pokoja. Dnes viem, že pokoj nie je to slovo.
Je to skôr taký zvláštny stav, keď viete, že robia veci, ktoré nemôžete ovplyvniť, a vy ste s tým nejako vyrovnaný, hoci úplne nie.
To "hoci úplne nie" tam zostane, asi natrvalo.
Nečakal som, že 48-ka bude takáto. Predstavoval som si ju ako nejaký medzník, na ktorom človek niečo bilancuje, vidí trajektóriu, kýva hlavou.
Nič také.
Žiadna trajektória, len bežný pondelok, v ktorom som náhodou o rok starší. Záhradu treba pokosiť, klienti čakajú odpoveď, mačka sa domáha pozornosti tým, že si ľahne presne na klávesnicu.
Z týchto vecí sa skladá deň, a z takýchto dní sa skladá vek.
Chcel som to podať nejako hlbšie. Naozaj som chcel. Ale nie – tak by to bola póza, a tej už mám v živote dosť.
Stačí mi vedieť, že telo má svoje pripomienky, hlava má menej iluzií a viac trpezlivosti, a večer ma niekto čaká doma.
Na 48-ku mi to úplne stačí.