Existuje profesia, ktorá má k dispozícii čosi, o čom psychoanalytici môžu len snívať. Tá profesia je realitný maklér a to čosi je smetiak na dvore predávaného domu.
Keď nehnuteľnosť stojí na trhu dlhšie — a niektoré stoja naozaj dlhšie, lebo taká je konfigurácia klienta, ceny a stavu na trhu — maklér absolvuje desiatky obhliadok, kým príde ten vysnený kupujúci. A celý ten čas cestuje. Otvára. Zatvára. Čaká.
Dom je totiž prázdny — majitelia sa odsťahovali, kľúče odovzdali maklérovi a odvtedy sem okrem neho nikto nechodí. Čaká na záujemcov, ktorí prichádzajú, niekedy neskoro alebo vôbec. A keďže je to živý človek, prináša so sebou život v jeho najkonkrétnejšej podobe: obaly od obedov, fľaše od vody, noviny, bločky, papierové vrecká z McDonaldu, cigaretové škatuľky, ak fajčí.
Všetko to niekam musí.
A smetiak je tam. Prázdny. Diskrétny. Za zamknutou bránou, takže ani smetiari ho nikdy nevyspú.
Spočiatku je to nevinné. Jedna fľaša. Potom škatuľa. Potom — keďže dom stojí na trhu ďalší mesiac a ďalší — začína smetiak rozprávať príbeh. Nie príbeh toho domu. Príbeh makléra.
Archeológovia vedia z vrstiev zeme rekonštruovať civilizácie. Čo jedli, čo pili, na čom im záležalo.
A keďže dom stojí prázdny a nenavštívený nikým iným, tie vrstvy nepatria žiadnej anonymnej civilizácii — patria jednému človeku. Smetiak predávaného domu by vedel povedať, v ktorom období maklér držal diétu (samé šalátové obaly), kedy ju vzdal (škatule od pizze, tri za sebou), kedy mal zlý deň (energetický nápoj o ôsmej ráno) a kedy dobrý (slušná káva v papierovom pohári Starbucks, nie z automatu).
Niekedy je to trochu trápne. Ďalšia obhliadka. Záujemca sa pozerá na záhradu, maklér sa pozerá na smetiak — a zrazu má pocit, že keby ho niekto otvoril, videl by viac než dom. Videl by jeho.
Súkromné chvíle, ktoré nemali vyjsť na povrch. Ani pred majiteľom, ani pred kupujúcim.
Našťastie, smetiak zostáva zavretý.