Predaj chalupy je vždy emotívna záležitosť aj pre realitného makléra. Najmä ak ide o takú perlu, akou bola tá táto.
Predstavte si to – malebná víkendová nehnuteľnosť za cenu, pri ktorej sme mali obhliadky ako na bežiacom páse.
Pozemok taký veľký, že by sa na ňom dalo hrať pólo, keby sme mali kone. A čo je najdôležitejšie – autentická latrína za stodolou, ktorá bola svedkom mnohých rodinných drám a urgentných situácií.
Vnútri nás vítali pôvodné piecky, ktoré by nezahanbili ani múzeum ľudovej architektúry. Steny z nepálenej tehly v letných horúčavách poskytovali príjemný chládok, akoby tam bola zabudovaná klimatizáciu. Kto by to bol povedal, že blato a slama môžu byť lepšie ako najmodernejšie technológie?
Domček mal obrovský potenciál na prístavbu a nadstavbu.
A tak sa stalo, že si našiel nových majiteľov. Mladý pár, plný energie a snov. Videli v ňom to, čo my už nie – budúcnosť. Plánujú prístavbu, zmeny, modernizáciu. Z víkendového útočiska sa stane celoročné bývanie.
Je to ako sledovať, keď vaše dieťa ide prvýkrát do školy. Ste hrdí, dojatí, ale zároveň máte obavy. Bude tá prístavba citlivá k pôvodnej architektúre? Nezničia tú čarovnú atmosféru starých čias? A čo latrína – prežije modernizáciu?
Ale potom si uvedomíte, že to tak má byť. Chalupa dostane nový život, novú energiu. Možno zmizne pár starých tehál, ale pribudnú nové spomienky. A kto vie – možno tí mladí raz zistia, že latrína za domom má svoje čaro, ktoré žiadne moderné WC nenahradí a ponechajú ju.
Tak som sa rozlúčil s touto chalupou. S úsmevom na tvári a slzou v oku. A s tichým prísľubom, že ak nás niekedy pozvú na návštevu, prinesieme fľašu domácej slivovice.
Lebo niektoré tradície by mali prežiť každú rekonštrukciu.
