Drahé lúky a lacné ilúzie

Keď dostanem do predaja pozemok a robím si cenovú analýzu konkurencie, nestíham sa niekedy diviť.

Preklikávam si konkurenčné ponuky a neraz ma zaujmú astronomické sumy, ktoré pri niektorých svietia. Krásne, veľké parcely v nádhernej slovenskej prírode – lúky, polia, role a pasienky, ktoré sa tiahnu až po horizont.

Krajina s dramatickou oblohou

Človek by si pomyslel, že je to sen každého, kto túži po vlastnom kúsku zelenej prírody. No zdanie klame.

Majitelia týchto pozemkov akoby žili v paralelnom vesmíre. Stačí, že popri ich lúke vedie asfaltka a už majú pocit, že vlastnia kúsok Manhattanu. Ceny, ktoré pýtajú, by priviedli do rozpakov aj realitných maklérov v centre Bratislavy.

„Len“ 50 tisíc za hektár? Veď je tu poľná cesta! A elektrické vedenie len kilometer odtiaľto! A máme tu aj potok – pravda, tečie len na jar, ale to je detail.

Predstava, že niekto zaplatí malé imanie za pozemok, na ktorom môže akurát tak kosiť trávu alebo pásť ovce, je prinajmenšom úsmevná. Ale len pre kupujúceho. Predávajúci je smrteľne vážny.

Pamätám si, ako sa raz stretol s pánom, ktorý mi s hrdosťou ukazoval svoje role uprostred ničoho. „Toto je zlatá baňa,“ tvrdil. „Len počkajte, o pár rokov budú všetci kupovať role, lebo tie jediné budú mať hodnotu. Viete za koľko išli v Bratislave pri Volkswagene?“

Keď som sa pozrel na to odľahlé pole, obklopené len ďalšími lúkami a lesom a malými dedinkami, nemal som srdce mu povedať, že najväčšiu hodnotu to má pre sysle a zajace. Žiadny Volkswagen široko-ďaleko nikde.

Nechápte ma zle, rozumiem túžbe získať zo svojho majetku čo najviac.

Ale realita je taká, že väčšina týchto pozemkov skončí buď ako pasienky pre kravy, alebo ako miesto pre víkendové pikniky. A za to naozaj nikto nezaplatí cenu luxusného bytu v hlavnom meste.

Možno by stálo za to, keby si majitelia týchto pozemkov uvedomili, že hodnota ich majetku nespočíva len v potenciálnych eurách. Možno by mali zvážiť, či poliam nie je najlepšie keď sú poľami a roliam, že sú roľami. Veď práve to nám najviac imponuje keď okolo nich chodíme.

Možno by bolo lepšie prenajať tieto pozemky mladým farmárom, ktorí by ich mohli využiť na ekologické poľnohospodárstvo. Alebo ich ponúknuť miestnym komunitám na vytvorenie rekreačných zón.

Ale chápem, to už sa ilúzia o zlatej bani rozpadá na tisíce kúskov.

Namiesto toho sa radšej držia svojich prehnane optimistických predstáv a čakajú na zázrak. A tak tie astronomické cenovky v inzerátoch stále sú. Tabule s nápisom „Na predaj“ visia pri nich ďalej, blednú na slnku a daždi, zatiaľ čo lúky a polia zarastajú burinou.

Nuž, aspoň máme pekný výhľad pri cestovaní autom.

A kto vie? Možno jedného dňa skutočne príde niekto, kto bude ochotný zaplatiť malé imanie za privilégium kosiť trávu uprostred ničoho. Dovtedy si však asi budeme musieť zvyknúť na pohľad na nekonečné lúky plné snov a prázdnych nádejí.